Vyškovské povstanie - Nepokoje na Podkarpatskej Rusi po vzniku ČSR

Autor: Vojtech Hami | 16.4.2018 o 9:27 | Karma článku: 3,38 | Prečítané:  1426x

Málo známym úsekom našich spoločných československých dejín je obdobie tesne po vzniku spoločnej republiky. V nasledujúcom článku si teda predstavíme doposiaľ neznámu historickú udalosť a to povstanie na Podkarpatí v roku 1921.

28. október 1918 sa do našej histórie zapísal veľkým písmom. Vznikla Československá republika – spoločný štát Čechov a Slovákov o ktorý usilovali prostredníctvom exilových politikov už roky. Pre územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa však v podstate týmto dňom nič nezmenilo. Územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi (ktorá bola súčasťou Československa v rokoch 1918 – 1939 a 1945 -1946) ostalo naďalej pod vojenskou a správnou mocou uhorských orgánov. Začleňovanie týchto území do spoločného štátu prebiehalo pomaly a vojenskou cestou. Aj napriek tomu, že republika už formálne existovala a mala zadefinované aj svoje hranice (na južnom Slovensku definované dočasnými demarkačnými líniami), nezaobišlo sa jej začleňovanie bez vojenských konfrontácií. Väčšina územia Slovenska bola obsadená dobrovoľníckymi vojskami a formujúcim sa československým vojskom do konca roku 1918. Zložitý proces formovania hranice medzi Československom a Maďarskom bol veľmi zdĺhavý a skončil sa až podpísaním Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920, ktorá bola definitívnou bodkou za prvou svetovou vojnou. Ani tento krok však neznamenal koniec ofenzívnej maďarskej politiky voči Československu a iredenty, ktorá bola stále prítomná najmä na etnicky maďarských územiach republiky. Aj napriek tomu, že v tomto období už bola republika v správe československých orgánov, tu naďalej pretrvávala silná iredenta.

Priaznivá nebola ani situácia v strednej Európe. „Na jeseň roku 1921 sa československé zahraničnopolitické snahy o stabilizáciu pomerov v strednej a juhovýchodnej Európe stretli s opakovaným pokusom o reštauráciu moci Habsburgovcov najprv v Maďarsku s perspektívou obnovy predvojnovej rakúsko-uhorskej monarchie. Stalo sa tak v podobe návratu bývalého rakúskeho cisára Karola I. do Maďarska (prvý pokus bol zmarený diplomatickým zákrokom Dohody v marci toho roku), aktivizácia jeho stúpencov po 20. októbri v ozbrojenom, aj keď neúspešnom pochode na Budapešť vyvolala vlnu nepokojov. Nejednoznačný postoj európskych veľmocí k vzniknutej situácii posilnil pocit ohrozenia krajín Malej dohody. V Československu viedla táto situácia prezidenta republiky a vládu k vyhláseniu čiastočnej mobilizácie.“[1]

Mobilizácia bola vyhlásená 24. októbra 1921. Povolaný bol jeden ročník záložných dôstojníkov a mužstva v zálohe, príslušníkov pechoty, delostrelectva, jazdectva a letectva narodených v roku 1895. Ďalej bolo povolaných 5 mladších ročníkov druhov zbraní a služieb a ďalších 9 ročníkov telegrafného, železničného a automobilového vojska. Priebeh mobilizácie v českých krajinách bol relatívne pokojný, čo sa však nedalo povedať o situácii na Slovensku a najmä Podkarpatskej Rusi. Práve na Podkarpatí vznikla v nasledujúcich dňoch situácia, ktorá mohla viesť k narušeniu územnej celistvosti republiky.

25. októbra 1921 boli na celom území Podkarpatskej Rusi vyvesené mobilizačné vyhlášky oznamujúce povinnosti obyvateľstva. V meste Vyškovo nad Tisou (mesto na Podkarpatskej Rusi vzdialené asi 20 km východne od Chustu) však obyvateľstvo odmietlo spolupracovať s úradmi a vypuklo tu ozbrojené povstanie. „Obyvateľstvo sa zhromažďovalo v malých zhlukoch pred vyhláškami a už vtedy bolo počuť, že rukovať nebudú a kone k odvodu neodovzdajú.“[2] V noci na 26. októbra bolo orgánmi zistené, že obyvateľstvo vyhnalo svoje kone, ktoré mali byť odovzdané armáde do lesov. Vzhľadom na nebezpečný vývoj situácie žiadal miestny notár Vogl o zosilnenie četníctva a pomoc asistenčného oddielu. Major Emanuel Jeráček vo svojej správe o vývoji vzbury uvádza, že „v priebehu 26. októbra bol pozorovaný na námestí čulý život a chytení branci Kincessi Daniel a Tot László boli vyzvaní k narukovaniu. Títo však odpovedali, že rukovať nebudú. Takéto zhluky tvoriace sa na cestných uzloch a najmä na námestí boli podozrivé, a preto bolo znova žiadané o asistenciu. Konfidenti odkázali, že z Vyškova nech sa nikto neopováži rukovať alebo odovzdávať kone, lebo obecné orgány a četnícke stanice s finančnou stanicou budú násilným spôsobom odstránené.“[3] Na naliehanie miestnych orgánov bol z Chustu na pomoc odoslaný oddiel v sile 1+1+10,[4]  ktorý zabezpečoval nočné hliadky pod vedením četnítva.

Prvé výstrely sa ozvali v uliciach medzi 5. a 6. hodinou ráno 27. októbra. V ranných hodinách bolo vyhlásené stanné právo, následne sa pokračovalo v zhromažďovaní mobilizovaných ročníkov a koní. Povstalci vyzbrojení poľnohospodárskym náradím sa zhromaždili na Maďarskej ulici, odkiaľ mali napadnúť úradné budovy. Situácia sa vyhrotila v obedných hodinách, keď na poručíka Houžvica, ktorý na konskom povoze kontroloval vzniknutú situáciu, povstalci trikrát vystrelili. Následne sa rozpútal krátky pouličný boj, v ktorom stálo proti sebe asi 200-300 povstalcov na jednej strane a na strane druhej príslušníci československej armády. Major Jeráček ďalej uvádza, že „po krátkom boji, v ktorom padlo asi 100 rán od povstalcov, sa podarilo obom prítomným veliteľom situáciu opanovať, vtiahli útokom do ulíc, aby sa im podarilo pôvodcov vzbury, respektíve povstalcov, zadržať. Týmto spôsobom boli privedení prví traja zajatci. Súdnym spôsobom bolo dokázané, že jeden z nich strieľal.“[5]

Na rozkaz župana boli zajatí štyria najváženejší a najbohatší sedliaci z obce. Do Vyškova zároveň dorazila posila v sile 30 mužov s jedným guľometom pod velením podporučíka Císařa, ktorá zaujala pozície v priestoroch četníckej stanice. Posila bola použitá aj na zosilnenie hliadok na moste, ktorý sa stal dvakrát terčom útoku povstalcov a podľa výpovede zajatého Ivana Lazura mal byť vyhodený do vzduchu. V bojoch o most prišiel o život jeden povstalec a jeden četnícky strážmajster bol ťažko ranený. 28. októbra začala zatýkacia akcia, pri ktorej boli prevedené aj domové prehliadky. V domoch povstalcov sa našli súčiastky výzbroje z čias monarchie a zaistený bol aj dynamit, ktorým mal byť zlikvidovaný most. Četnícka stanica bola posilnená oddielom, ktorý dorazil z Užhorodu. Boli vyslané hliadky, ktoré pátrali v miestnych lesoch po povstalcoch, miestami sa vyskytli menšie prestrelky.

29. októbra vtiahol do mesta oddiel II./45 práporu. Tento prápor prevzal zaisťovaciu službu a vystriedal tak asistenčný oddiel. Veliteľ oddielu major Jeráček predniesol rozkaz o uvalenej kontribúcii a likvidácii celého povstania.

Vyškovské povstanie vyvrcholilo 1. novembra. „Boli vypátraní konfidenti miestneho notára Vogla – vodcovia povstania... Oddielom četníctva a finančnej stráže bol z dvoch strán obkľúčený a dobitý salaš Takácová. Pri boji bol smrteľne ranený jeden vojak a zabití povstalci Profončik a Perehenský. Povstalec Ivan Lazur bol ľahko zranený a zatknutý.“[6] Touto spoločnou akciou četníctva a československej armády bolo povstanie potlačené. Podľa výpovede zatknutých účastníkov bolo povstanie vopred organizované a nejednalo sa o spontánnu akciu ako reakciu na mobilizáciu. O tomto svedčí aj fakt, že povstalci hoc slabo vyzbrojení, nechali v lese zálohu. Z celej situácie možno dedukovať, že toto povstanie malo byť signálom pre povstanie v celej Podkarpatskej Rusi s iredentistickým podtónom. „Povstanie bolo potlačené najmä vďaka schopnostiam četníckeho veliteľa Genzra, veliteľa asistenčného oddielu a miestneho notára Vogla. Stojí za zmienku spomenúť, že miestni občania, starosta Varga Samuel, podstarosta Šutta Josef, kapitán Mandryk Josef, aj napriek tomu, že až na posledného sú Maďari, svorne podporovali akciu četníckeho veliteľa a notára a týmto preukázali neoceniteľné služby.“[7]

Pripravenosť armádnych zložiek čeliť vonkajším, ale aj vnútorným hrozbám bola preverovaná ešte dlho po vzniku samostatnej republiky. V zápase s ozbrojenými zložkami nepriateľských štátov, ale aj s iredentou, preukázalo formujúce sa československé vojsko svoju pripravenosť na boj. Hranice československej republiky však predstavovali z geograficko-strategického hľadiska veľmi ťažko obrániteľný koridor a s týmto problémom sa musela armáda v nasledujúcom období vysporiadať. Z nepriateľských štátov bola „najdlhšia hranica s Nemeckom, ktorá merala 1545 km, hranica s Poľskom merala 984 km, Maďarskom 832 a Rakúskom 558 km.“[8] Vojensky ubrániť republiku v prvých rokoch jej existencie sa podarilo armáde najmä vďaka skúsenostiam z bojísk prvej svetovej vojny, vojenským misiám dohodových mocností a v neposlednom rade odhodlaniu radových vojakov brániť svoju novú vlasť. Po stabilizácii pomerov bola „vojenská diktatúra na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi zrušená až 26. januára 1922.“[9]

 

 

[1] POKORNÁ, Alevtina – HOFMAN, Petr – STEHLÍK, Eduard. Československá armáda 1918-1938. Praha : IMPULS, 1991, s. 30.

[2] VHA Bratislava, fond ZVV Košice, ZVV Košice 1928-1935 šk. 5,  č. 8 - Vzpoura ve Vyškově.

[3] VHA Bratislava, fond ZVV Košice, ZVV Košice 1928-1935 šk. 5,  č. 8 - Vzpoura ve Vyškově.

[4] Dvaja velitelia a 10 radových vojakov.

[5] VHA Bratislava, fond ZVV Košice, ZVV Košice 1928-1935 šk. 5,  č. 8 - Vzpoura ve Vyškově.

[6] VHA Bratislava, fond ZVV Košice, ZVV Košice 1928-1935 šk. 5,  č. 8 - Vzpoura ve Vyškově.

[7] VHA Bratislava, fond ZVV Košice, ZVV Košice 1928-1935 šk. 5,  č. 8 - Vzpoura ve Vyškově.

[8] POLÁČKOVÁ, Andrea a kol. První republika 1918-1938. Brno : Extra Publishing, 2016, s. 9.

[9]VHA Bratislava, fond ZVV Košice, ZVV Košice Vzbury a nepokoje šk. 5,  č. 8 - Zrušenie vojenskej diktatúry v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kam chodíte, aj keď hovoríte opak

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?