reklama

Najdokonalejší pevnostný systém v Európe sa tiahne cez východné Slovensko

Československé opevnenia, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska sú nemými svedkami Mníchovskej zrady. Tieto málo známe vojenské pevnosti, ktoré sa nachádzajú na juhu východného Slovenska si priblížime v nasledujúcom článku .

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

 Československá republika, ktorá vznikla 28. októbra 1918, bola už od svojho vzniku atakovaná štátmi, ktoré s jej existenciou neboli kvôli výsledkom prvej svetovej vojny spokojné. Z geografického hľadiska hraničilo medzivojnové Československo až na krátku hranicu s rumunským kráľovstvom iba s nepriateľskými štátmi. „Z nepriateľských štátov bola najdlhšia hranica s Nemeckom, ktorá merala 1545 km, hranica s Poľskom merala 984 km, Maďarskom 832 a Rakúskom 558 km.“[1]

Mapa medzivojnového Československa (hranica s Rumunskom merala len asi 200km)
Mapa medzivojnového Československa (hranica s Rumunskom merala len asi 200km) (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Czechoslovakia_IV.png)

 Prvá polovica tridsiatych rokov sa niesla v znamení prudkých zmien v medzinárodnej politike. Nástup totalitného režimu v Nemecku totiž v konečnom dôsledku znamenal, že okrem prirodzeného nepriateľa, ktorým bolo od skončenia prvej svetovej vojny Maďarsko, sa aktivizovalo doteraz relatívne neškodné Nemecko, ktoré sa svojou agresívnou politikou, porušovaním Versaillského mieru a nadmerným zbrojením stalo novým nebezpečenstvom, ktoré už nebolo možné držať na uzde vlastným zbrojným programom a Malou dohodou (vojenské spojenectvo medzi Československom, Rumunskom a Juhosláviou), ale bolo nutné sa mu vyrovnať vlastnou diplomatickou iniciatívou, reorganizáciou svojich ozbrojených síl a monumentálnym projektom opevňovacích prác.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Generálny štáb československej armády schválil projekt opevňovacích prác, podľa ktorých sa do roku 1951 mala v piatich etapách opevniť celá republika. Ťažké a ľahké opevnenia mali byť vybudované pri štátnej hranici, ale aj na vnútrozemských úsekoch a to pred Plzňou, pred Prahou, na Českomoravskej vrchovine a Moravsko-slovenskom pomedzí. Opevňovacie práce v ČSR sa začali v roku 1935. Zo strategického hľadiska bolo najdôležitejšie zaistiť pevnosťami štátnu hranicu s Nemeckom, preto sa na severnej Morave začali budovať ťažké opevnenia. Vzhľadom na neustále zhoršujúcu sa medzinárodnú situáciu bolo čoraz zrejmejšie, že vojenský konflikt s Nemeckom a Maďarskom je neodvratný. Preto bola značná časť štátneho rozpočtu v rokoch 1937 a 1938 určená pre vojenské potreby – teda na urýchlenú výstavbu pevností. „O výstavbe ľahkého opevnenia na Slovensku sa však zachovalo iba málo písomností. Nedá sa preto dokonca ani stanoviť presný počet ľahkých objektov zadaných firmám k výstavbe a ani počet vybetónovaných objektov. Údaje sa pohybujú od 2385 do 2433 zadaných objektov a od 1777 do 1830 vybetónovaných pevnôstok.“[2]

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Na území Slovenska sa okrem Komárna a Bratislavy budoval ľahký typ fortifikácie známy ako Ľahké opevnenie vzor 37 (vo výstavbe nahradil predchádzajúci slabší vzor 36). „Tento typ opevnenia využíval predovšetkým bočnú a kosú paľbu. Základnou požiadavkou taktického použitia týchto objektov bolo, aby svojou paľbou pôsobili do priestoru pred a čiastočne za susedné objekty. Takto bola riešená aj ich vlastná obrana. Hlavnou zbraňou aj tohto typu opevnenia bol guľomet.“[3]Objekty boli umiestňované v teréne tak, aby ich čelná stena smerovala smerom k štátnej hranici, teda k frontovej línii. Čelná stena objektu bola oproti starému typu LO vz. 36 zosilnená a na zvýšenie jej odolnosti sa často používal zemný a kamenný násyp, ktorý plnil aj maskovaciu funkciu. V ojedinelých prípadoch sa pred čelnú stenu staval aj kamenný múr. Dve strieľne objektu boli nasmerované na susedné objekty, aby ich mohli kryť a zároveň zastaviť nepriateľský postup. Strieľne boli oproti LO vz. 36 chránené aj predĺženými časťami čelnej steny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ľahké opevnenie vzor 37 nachádzajúce sa pri železničnej trati medzi obcami Kuzmice a Michaľany.
Ľahké opevnenie vzor 37 nachádzajúce sa pri železničnej trati medzi obcami Kuzmice a Michaľany. (zdroj: Vojtech Hami)

Tabuľka (Varianty ľahkého opevnenia vzor 37)[4]

LO vz. 37

Základná charakteristika

Zastúpenie

Typ A

Objekt určený pre bočnú paľbu vpravo i vľavo

85 %

Typ B

Objekt určený pre bočnú aj čelnú paľbu

5 %

Typ C

Jednoduché betónové guľometné hniezdo pre dvoch mužov

1 %

Typ D

Objekt určený pre bočnú paľbu s jednou strieľňou

8 %

Typ E

Objekt pre priamu paľbu určený pre posádku štyroch mužov

2 %

 „Základným typom LO vz. 37 bolo jeho prevedenie označované ako A-180. Osi jeho strieľní zvierali uhol 180°, čelná stena mala hrúbku 80 cm, v zosilnenom prevedení 100 cm. Vždy ju chránila metrová vrstva naskladaných kameňov, ktorá mala pohltiť energiu dopadajúceho delostreleckého granátu a uchrániť tak pevnosť pred priamym zásahom. Hrúbka stropu bola 60 alebo 100 cm a tylové steny mali hrúbku 50 alebo 80 cm, avšak vo výnimočných prípadoch (ak išlo o dôležitý úsek obrany) aj viac.“[5]Uhol strieľní 180° znamená, že objekt mal strieľne umiestnené po bokoch na jednej osi, pre vzájomné krytie sa v opevnenej línii. „Železobetónové steny a stropnica objektu A boli naprojektované tak, aby odolali zásahu delostreleckého granátu kalibru 100mm. Hrúbka základovej dosky objektu priamo súvisela s geomorfológiou terénu a možnou exponovanosťou objektu v pevnostnom úseku.“[6] Vstup do objektu sa realizoval z tylovej časti, zabezpečený mrežovými alebo plechovými dvierkami. „V prípade LO vz. 37 variant A, pozostávala posádka zo siedmych členov. Konkrétne to boli: veliteľ a zástupca veliteľa (obsluha periskopu a riadenie paľby), dvaja strelci (obsluha guľometov), dvaja pomocníci strelcov (plnenie a podávanie guľometných pásov, obsluha granátového skĺzu a vchodovej strieľne) a spojka (obsluha ventilátorov, zásobovanie a spojenie). V prípade núdze mohli tvoriť posádku len štyria muži.“[7]

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Náčrt Ľahkého opevnenia vzor 37 typ A - 160.
Náčrt Ľahkého opevnenia vzor 37 typ A - 160. (zdroj: http://www.bunkr-postorna.websnadno.cz/HISTORIE-POHRANICNIHO-OPEVNENI.html)

 Nahradenie starého typu opevnenia (LO vz. 36) vo výstavbe novým typom (LO vz. 37) na jar 1937 sa ukázalo z finančného hľadiska náročnejšie, avšak z hľadiska fortifikačných potrieb armády veľmi efektívne a správne. Vývoj vojenských technológii ako delostrelectvo, tankové jednotky (V dobovej terminológii útočná vozba) a letectvo, ukázal, že sa pri fortifikácii nemožno spoľahnúť na jeden unifikovaný typ opevnenia, ale je potrebné rýchlo reagovať na potreby armády, prehodnocovať plány obrany a vypracovávať plány nových, vhodnejších obranných prostriedkov, ktoré by tak mohli prispieť k úspešnej obrane.

 Z hľadiska výzbroje bol základnou a najpoužívanejšou zbraňou ľahkého opevnenia guľomet vz. 26. Išlo o mimoriadne spoľahlivú zbraň, ktorou bola vo veľkej miere vyzbrojená aj pechota. „Strieľal rýchlosťou 200 – 600 rán za minútu. Schránkový zásobník obsahoval 20 nábojov ráže 7,92 mm.“[8] Určený bol k presnej ďalekej paľbe v krátkych dávkach. Továrenské informácie uvádzajú, že bol vhodný pre streľbu do 1500 metrov. V LO vz. 37 bol upevnený na lafete, čo znamenalo, že sa dal ľahko odmontovať a použiť na inom mieste, čo bolo pre posádku v prípade nutnosti ústupu z objektu veľkou výhodou, keďže si mohla zachovať svoju pôvodnú palebnú silu. Ďalšou veľmi často používanou zbraňou v ľahkom, ale aj ťažkom opevnení, bol ťažký guľomet vz. 35. „Mal rovnakú ráž ako ľahký guľomet vz. 26, avšak mohol strieľať dlhšie dávky, vďaka mohutnejšej konštrukcii hlavne a bol zásobovaný nábojovým pásom so 100, alebo 200 nábojmi.“[10] V ľahkom opevnení bol určeným pre paľbu z druhého sledu, teda z ropíkov vz. 36 typu A, B, C a z ropíkov vz. 37 typu B, C a E. Paľba z týchto objektov bola vedená priamo na nepriateľa a mala za úlohu zastaviť postupujúceho nepriateľa, ktorý už prekonal prvý sled ľahkého opevnenia. V streleckej miestnosti ropíku bol umiestnený v strieľni, podobne ako ľahký guľomet, na lafete. Tento typ guľometu (neskôr aj jeho vylepšená verzia vz. 37) sa používal aj v ťažkom opevnení (buď samostatne, alebo spoločne s protitankovým kanónom), na Slovensku teda iba v ťažkom opevnení Bratislavy.

 Zo strategického hľadiska mala na východnom Slovensku veľký význam železničná trať z Podkarpatskej Rusi do Košíc, ktorá bola v niektorých úsekoch tesne primknutá k štátnej hranici a tvorila hlavnú dopravnú tepnu regiónu. Aj z tohto dôvodu bola línia Slanská Huta – Kuzmice – Michaľany (kde je doposiaľ známych 55 objektov) opevnená dvojsledovým opevnením, ktoré malo chrániť železnicu a samozrejme, zároveň aj štátnu hranicu.

Opevnenia sa tiahnu aj po oboch stranách železnice medzi obcami Kuzmice a Michaľany.
Opevnenia sa tiahnu aj po oboch stranách železnice medzi obcami Kuzmice a Michaľany. (zdroj: https://www.google.com/maps/dir/Michaľany/Kuzmice,+076+12+Kuzmice/@48.5508237,21.579519,12z/data=!4m14!4m13!1m5!1m1!1s0x473f2cb2a2025267:0x70122a13c535bff0!2m2!1d21.6261584!2d48.5214812!1m5!1m1!1s0x473f2bb5f459b805:0x7615c95f582bae8c!2m2!1d21.5789018!2d48)

 Pevnosti miestami kopírujú železničnú trať po oboch jej stranách. Línia od obce Kuzmice k Michaľanom je však už opevnená trojsledovým opevnením, a od obce Lastovce dokonca štvorsledovým. Štvorsledové opevnenie sa v československej fortifikácii vyskytuje veľmi zriedka. „Prvý zachovaný objekt v Slanskej Hute sa nachádza v lese západne od obce. Od tohto objektu pokračujú 2 sledy ľahkého opevnenia. Prvý sled vedie po svahoch nad južným okrajom obce, druhý sled obkľučuje obec zo severu. Súčasťou druhého sledu je aj ľahký objekt vz.37 typ E. Pri budove pohraničnej polície sa obidva sledy spájajú do riedkej lesnej línie, pretínajúcej cestu z Kalše k jazeru Izra a vyúsťujúcej nad Kuzmicami, kde sa v lese nad samotou Torkoš nachádzajú prvé objekty úseku Kuzmice. Odtiaľ pokračuje silne opevnená trojsledová línia cez Kuzmice k Michaľanom. V Kuzmiciach prechádza línia južným okrajom obce. Medzi Kuzmicami a Michaľanmi možno pozorovať systém opevnenia dôležitej železnice z Košíc na Podkarpatskú Rus. Hlavné obranné pásmo tvoria zosilnené ropíky, rozmiestnené po oboch stranách železničnej trate. Záchytné pásmo tvorí sled ropíkov, nachádzajúci sa cca 200-300 m smerom do vnútrozemia. Súčasťou tohto sledu je aj ľahký objekt vz.37 typ D. Sledy zachovaných objektov končia pri juhozápadnom okraji obce Lastovce. Od tohto miesta sa opevnené pásmo znovu rozširuje do mimoriadnej hĺbky, pozostávajúcej až zo štyroch sledov objektov. Ropíky v tomto úseku sú rozvalené vnútorným výbuchom. Ich postavenia v teréne sú však veľmi dobre lokalizovateľné. Línia siaha až k hlavnej ceste zo Slovenského Nového Mesta do Trebišova, pričom prvý sled končí pri kostole v obci Luhyňa a posledný sled v lesíku pri ceste severne od autocampingu Mária. Odtiaľ pokračovalo opevnené pásmo cez cestu k obci Veľká Tŕňa. Posledný zachovaný ropík úseku Michaľany sa nachádza pri železničnom priecestí na ceste Michaľany - Luhyňa.“[11]Z toho môžeme dôvodiť, že táto obranná línia bola zo strategického hľadiska veľmi dôležitá, po jej prekonaní totiž nepriateľovi nič nebránilo v postupe na Košice.

 Československé opevnenia, ktoré sa nachádzajú na východnom Slovensku sú unikátom európskeho rozmeru. V boji síce neboli nikdy reálne odskúšané, ale ich dokonalé prepracovanie a lokácia v teréne by v prípade vojenského konfliktu s Maďarskom v roku 1938 pre útočiacu maďarskú armádu znamenali iba veľmi ťažko prekonateľnú prekážku. Hodnotu tohto fortifikačného zabezpečenia štátnej hranice oceňujú aj vojenskí historici. Je však smutné, že Slovensko si nectí a nepripomína významné úseky našich spoločných československých dejín, ktorých bolo súčasťou. Na území Slovenska totiž dodnes neexistuje jediné múzeum ľahkého opevnenia. A tak sú jedinou pripomienkou hrdinských udalostí z roku 1938 na východnom Slovensku iba schátrané a zarastené bunkre na poliach.

Rekonštruované opevnenie v ČR
Rekonštruované opevnenie v ČR (zdroj: https://folprecht.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=301001)

[1] POLÁČKOVÁ, Andrea a kol. První republika 1918 1938. Brno : Extra Publishing, 2016, s. 9.

[2] VONDROVSKÝ, Ivo. Opevnení z let 1936 – 1938 na Slovensku. Dvůr Králové nad Labem : FORTprint, 1993, s. 39.

[3] CHORVÁT, Peter. Kapitoly z dejín československých opevnení na Slovensku. Zohor : VirVar, 2011, s. 22.

[4] MACOUN, Jiří. Československé pevnosti. Brno : CP Books, 2005, s. 23.

[5] ARON, Lubomír a kol. Československé opevnení 19351938. Náchod : Okresní museum, 1990, s. 47.

[6] CHORVÁT, Peter. Kapitoly z dejín československých opevnení na Slovensku. Zohor : VirVar, 2011, s. 22.

[7] CHORVÁT, Peter. Kapitoly z dejín československých opevnení na Slovensku. Zohor : VirVar, 2011, s. 24.

[8] MACOUN, Jiří. Československé pevnosti. Brno : CP Books, 2005, s. 43.

[10] MACOUN, Jiří. Československé pevnosti. Brno : CP Books, 2005, s. 44.

[11]GONA, Milo. Dôvody výstavby opevnenia. In <http://www.pevnosti.sk>

Vojtech Hami

Vojtech Hami

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Historik so záujmom o regionálne dejiny a národné dejiny 20. storočia. Mojimi koníčkami sú numizmatika, šach a seriály. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu