Mníchovská dohoda - cesta k "samostatnosti" Slovenska

Autor: Vojtech Hami | 6.5.2018 o 22:31 | Karma článku: 2,07 | Prečítané:  716x

Mníchovská dohoda predstavovala koniec jednej etapy existencie Československa. Rozpínavosť nacistického Nemecka umožnila slovenským politikom presadiť autonómiu, čo viedlo k deštrukcii republiky a vzniku Slovenského štátu.

Konferencia štyroch mocností sa konala 29. – 30. septembra 1938 v Mníchove. Zúčastnili sa jej Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Rozhodlo o osude Československa. Na rokovaní sa priamo nezúčastnili predstavitelia Československa, výsledky rokovania im boli oznámené vo vestibule budovy.

Prijatie Mníchovskej dohody znamenalo pre Československú republiku zo štátoprávneho hľadiska nelegitímne odstúpenie územia a defenzívne jednanie s agresorom, ktoré v konečnom dôsledku v kombinácii s vnútropolitickými reáliami viedlo k deštrukcii republiky a znamenalo prudký prechod od politiky hájenia vlastnej štátnej suverenity, ktorá vyvrcholila vyhlásením všeobecnej mobilizácie dňa 23. 09. 1938 k politike uzmierovania agresora, ktorá bola logickou reakciou na postoj Veľkej Británie a Francúzska k možnému vojenskému konfliktu v stredoeurópskom priestore. Práve táto politika doviedla vedúcich predstaviteľov Československa pred rozhodnutie prijať mníchovský diktát alebo čeliť agresivite Nemecka vojenskou cestou. Zvolená bola prvá možnosť – podrobiť sa Mníchovskému diktátu.

Prijať Mníchovskú dohodu však neznamenalo iba „dobrovoľné“ odovzdanie svojho územia agresorovi, ale znamenalo aj mnohé štátoprávne problémy, ktoré s ňou súviseli „K zmluve bol totiž priložený dodatok, ktorý obsahoval sľub garancií nových hraníc zo strany signatárov, dokumenty, ktoré sa týkali zloženia a právomoci medzinárodného výboru a pokyny k vyriešeniu problémov poľskej a maďarskej menšiny v Československu.“[1] Môžeme teda skonštatovať, že mníchovská dohoda plne zamestnala československú vládu, ktorá musela rýchlo a hlavne efektívne riešiť tieto problémy, ktoré kvôli autonomistickým hnutiam boli iba veľmi ťažko riešiteľné. Dodatok číslo 2 znel nasledovne: „Hlavy vlád štyroch mocností prehlasujú, že ak problémy poľských a maďarských menšín v Československu nebudú vyriešené do troch mesiacov dohodou medzi príslušnými vládami, stanú sa predmetom ďalšieho stretnutia hláv štyroch mocností tu prítomných.“[2] Išlo teda o ultimatívny nátlak na Československo, ktorý ho mal po mníchove vnútorne a možno aj územne roztrieštiť. Menšinový problém republiky sa stal efektívnym nástrojom v rukách agresorov ktorý sa dal použiť ako páka na zmenu statusu quo v podunajskom priestore.

Postavenie menšín v republike pred prijatím mníchovského diktátu nebolo nijako utláčajúce, ba dokonca si dovolíme skonštatovať, že vzhľadom na postavenie menšín v okolitých štátoch bolo až nadštandardné, garantované ústavou a najmä, čo je najdôležitejšie, bolo aj plne dodržiavané. Tento fakt však bol jasný iba domácemu plénu a v zahraničí sa o menšinovom postavení v ČSR veľa faktov nevedelo. Záujem západných mocností o dianí v republike nebol nijako veľký. Išlo predsa o mladý štát niekde v strede Európy. Zámerne šírené dezinformácie ohľadom postavenia „utláčaných“ menšín v Československu boli na západe prezentované najmä z Nemecka ako sprostredkovateľa informácií a z domácej scény sa o dezinformovanie starali nacionálne národné strany ako SDP a MZS.

Československo bolo vždy mnohonárodnostným, ale centralistickým štátom. Priznanie autonómie nemeckej a maďarskej menšine by znamenalo oslabenie stability republiky. Tento významný fakt si uvedomoval aj Tomáš Garrigue Masaryk, autor československého národa, ktorý mal „ochrániť“ republiku pred udalosťami, ktoré sa odohrali v roku 1938. Prijať mníchovskú dohodu znamenalo teda zmieriť sa s budúcimi zmenami, ktoré nastanú v rámci riešenia národnostných problémov menšín. Tento dokument mal ďalekosiahle následky. „Obetou Československa udržať mier“ – to bol argument, ktorým obhajovali Mníchovský diktát jeho francúzski a britskí signatári. „Nebezpečenstvo vojny nebolo oddialené, práve naopak. Hitlerovský fašizmus, posilnený novým územným ziskom, jeho hospodárskym a ľudským potenciálom a najmä vyradením československej brannej sily vo svojom boku hnal sa teraz ešte viac do ďalších výbojov.“[3] Zároveň oklieštená Československá republika postupne smerovala k svojmu zániku. Po prijatí Mníchovskej dohody, prezident republiky Dr. Edvard Beneš 5. októbra abdikoval na funkciu. Jeho medzivojnové pôsobenie v domovine sa skončilo a 22. októbra odletel pravidelnou linkou do Londýna. Jeho nástupcom v úrade sa stal Emil Hácha, ktorý bol zvolený 30. novembra.

 

Slovenská otázka a Mníchov

Problematika slovenskej otázky rezonovala v Československu prakticky už od jeho vzniku v roku 1918. Z jedného mnohonárodnostného štátu vznikol ďalší mnohonárodnostný, tentoraz však za iných podmienok. To, čo dopomohlo k vzniku a uznaniu československej republiky ako samostatného suverénneho štátu bola idea čechoslovakizmu, ktorá predstavovala pre Slovákov krivdu a stala sa živnou pôdou slovenského autonomistického hnutia. Autonomistické tendencie v Slovenskej politickej elite sa do istej miery prejavovali už v dvadsiatych rokoch, ale v miernejšej podobe. Pre Slovákov bolo jasné, že na štátnu samostatnosť ešte nie sú pripravení a otázka autonómie Slovenska nebola najhlasnejším krikom v dave problémov republiky. Nie je pravdou, ako sa niektorí domnievajú, že ústredná vláda vyslovene nechcela riešiť slovenskú otázku. V československej politike dvadsiatych a prvej polovice tridsiatych rokov len nebola vôľa na jej riešenie. Takto neriešený problém časom naberal na sile a naplno sa prejavil v druhej polovici tridsiatych rokov ako destabilizačný v celorepublikovom meradle. Za takýchto podmienok pražská vláda už musela konať a tíšiť hlasy slovenských autonomistov. Hodžov prejav zo 7. 12. 1936 hovorí o posilnení samosprávnych prvkov na Slovensku a to nasledovne: „Minister vnútra, poverený vládnymi činiteľmi, pracuje na konkrétnych návrhoch o rozšírení právomoci prezidenta Slovenskej krajiny... je to tiež dôkazom pevného odhodlania vlády, že jej program nesmie zostať mŕtvym písmenom, ale formálnym a mravným záväzkom, ktorému sa vláda nechce a nebude vyhýbať.“[4]Samosprávne požiadavky teda naberali na sile aj intenzite s čím sa musela pražská vláda pasovať celú druhú polovicu tridsiatych rokov. Čo sa týka rozšírenia právomocí krajinského prezidenta, politické spektrum tento krok hodnotilo pozitívne. „Na rozšírení právomoci krajinského prezidenta sa v tom čase zhodovali prakticky všetky významné politické strany. Aj ministerský predseda ju pokladal za nevyhnutnú pre definitívne vyrovnanie sa so slovenskou otázkou.“[5]

Spomenieme, že problém netkvel iba v samotných menšinových národnostiach, ale aj v „Československom národe,“ v ktorom dlho driemala neriešená slovenská otázka. Otázka autonómie Slovenska a uznania Slovákov za samostatný národ by mohla odštartovať stupňovanie autonomistických požiadaviek zo strany menšín. Na ceste k autonómnemu Slovensku musela HSĽS ovplyvňovať a informovať obyvateľov slovenskej národnosti o aktuálnych krokoch strany. Necelý mesiac pred vyhlásením autonómie Slovenskej krajiny sa v tlačovom orgáne strany Slováku objavil článok s titulkom „I naša trpezlivosť je na konci.“ „Naša slovenská dvadsaťročná bezpríkladná zhovievavosť je práve na najďalších medziach ľudskej trpezlivosti. Trpezlivosť ďalšia nemala by zmyslu. Škodila by nám, nášmu národu, nášmu Slovensku, našej republike. Zahubila by nás všetkých.“[6] Z textu článku je zreteľné, že ide o akúsi výstrahu pre vládu, aby vynakladala väčšiu ústretovosť voči slovenským požiadavkám. Zaujímavá je však autorova formulácia, keď použil pojem „naša republika.“ Dá sa z neho vydedukovať, že autonomistické prvky v slovenskom národe v tomto období ešte neuvažovali o samostatnom Slovensku v zmysle suverénneho štátu a teda boli stotožnení s Československom ako svojou vlasťou. Hypoteticky by sme mohli vysloviť názor, že autonomisti síce žiadali pre Slovensko úplnú samosprávu, avšak považovali za vhodné, či dokonca nutné, zotrvať v štátnom zväzku s českým národom. Na druhej strane by sme zase mohli vysloviť inú teóriu, že ide o oficiálne vyjadrenie, v ktorom ak by bolo spomenuté samostatné Slovensko v štátoprávnom zmysle, mohlo by to spôsobiť vážne problémy strane, keďže by šlo o rozvracanie republiky.

Fakt, že štátotvorný československý národ tvorili dva národy by hral do karát aj agresorom. Slovenský element predstavoval pre Nemecko významnú pomoc na destabilizáciu pomerov v republike a na jej rozbíjaní. Ako narastali autonomistické požiadavky, tak narastal aj tlak zo strany Poľska, ale najmä Maďarska. „Maďarská vláda ešte 18. septembra odkázala Tisovi, že Maďari, poučení z histórie, sú ochotní dať Slovákom podľa ich želania širokú autonómiu... centrálne administratívne a správne orgány s výkonnou právomocou, osobitý slovenský snem so zákonodarnou mocou a samostatnú rozpočtovú kvótu.[7] Pre HSĽS bolo však vyjednávanie s Maďarskom a vidina opätovného spojenia Slovenska s Maďarskom v štátnom zväzku samozrejme krajne neprijateľné. Aj z toho dôvodu zotrvávalo autonomistické hnutie na platforme autonómie v rámci Československej republiky.

 

Žilinská dohoda

Slovenské autonomistické hnutie na čele s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou rástlo na sile, ale aj na priazni u Slovákov a v plnej sile sa prejavilo po Mníchove 06. 10. 1938. Uznanie autonómie Slovensku rezonovalo vo všetkých médiách. Tlak na Prahu sa zo strany slovenských autonomistov stupňoval prakticky už od 30. 09. 1938. Tieto svedectvá sa reflektujú aj v denníku Slovák. Titulná strana zo 04. 10. 1938 nám prezentuje autonomistický postoj HSĽS k Prahe. Prichádza s titulkom: „Minister Černák u prezidenta republiky žiadal za 24 hodín vydať celú výkonnú moc na Slovensku Slovákom.“[8] Vláda, ktorá v tomto období riešila náležitosti odstupovania pohraničného územia Nemecku a zároveň teda musela zabezpečovať jeho logistiku z československej strany, bola príliš zaneprázdnená a teda tlak, ktorý bol na ňu vyvíjaný zo strany predstaviteľov HSĽS, priniesol svoje ovocie v podobe autonómie slovenskej krajiny. Šiesteho októbra bola v Žiline podpísaná dohoda o autonómii Slovenska. „Z politických strán sa k nej pripojili: Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, Slovenská národná strana, Živnostenská strana, Československá národnosocialistická strana a Fašistická strana.“[9] V dohode bol vyjadrený kladný postoj k autonomistickým požiadavkám v prospech Slovenska. Doslova sa uvádza: „Podpísaní osvojujeme si návrh Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska tak, ako bol podaný v poslaneckej snemovni v roku 1938 a uverejnený v Slováku v čísle 129, zo dňa 5. júna 1938.“[10] Vláde už ostalo iba formálne ratifikovať Žilinskú dohodu v podobe ústavného zákona a uznať autonómiu Slovenska. Žilinská dohoda bola pražskou vládou prijatá 07. 10. 1938 a zároveň v ten istý deň bola vymenovaná aj prvá vláda Slovenskej krajiny na čele s Jozefom Tisom. Názov štátu sa tak zmenil a pribudla v ňom pomlčka. Názov zmeneného štátu tak znel Česko – Slovensko. Autonómne Slovensko vstúpilo do obdobia takzvanej druhej Československej republiky – republiky, ktorá pred pár dňami prišla o české pohraničie, priznala Slovensku autonómiu a musela riešiť národnostné problémy, ktoré nutne viedli k jej deštrukcii.

Upokojením Slovenskej politickej scény sa ani zďaleka problémy neskončili. Otvárala sa otázka autonómie Podkarpatskej Rusi a dodatkov mníchovskej dohody, ktoré garantovali národnostným menšinám definitívne vyriešenie ich problémov. Prvá slovenská vláda bola takto prakticky okamžite vtiahnutá do víru medzinárodnej politiky, keď sa mala zúčastniť na rokovaniach s Maďarskom. Slovensko síce získalo tak dlho vymáhanú autonómiu, no jeho územná integrita bola ohrozená viac ako kedykoľvek predtým.

 

Viedenská arbitráž

„Všetky maďarské vlády medzi dvoma svetovými vojnami si za hlavný zahraničnopolitický cieľ vytýčili revíziu mierovej zmluvy, ktorú podpísali 4. júna 1920 v Trianone pri Paríži víťazné mocnosti a ich spojenci s Maďarskom ako porazeným štátom a dedičom Uhorska.“[11] Je teda samozrejmé a jasné, že postoj Maďarska voči Československu a naopak bol vždy nepriateľský. Revizionistické tendencie maďarských politických, ale aj spoločenských kruhov naznačovali celé medzivojnové obdobie, akým smerom sa bude uberať súčasná, ale aj budúca politika. Až do roku 1938 sa pre Maďarsko nenaskytli vhodné okolnosti na nastolenie otvorených ultimátnych požiadaviek voči Československu (ak teda opomenieme prvý rok existencie Československa, vytvorenie Slovenskej republiky rád a Slovenskej ľudovej republiky). To bolo totižto „chránené“ spojeneckou zmluvou s Francúzskom, neskôr viazanou aj na Sovietsky zväz, ale najmä paktom Malej dohody. Za takýchto medzinárodno-politických okolností bolo pre Maďarsko jediným spôsobom ako sa domáhať revízií, „politické protestovanie“ a populistické akcie (najmä v prvých rokoch po vojne). Úspešné vymoženie revízií bolo pre Maďarsko z politického hľadiska nedosiahnuteľné vzhľadom na medzivojnový status quo. Z vojenského pohľadu to bola ešte beznádejnejšia situácia, keďže by Maďarsko muselo počítať s vojenskou konfrontáciou aj s Rumunským kráľovstvom a Juhoslovanským kráľovstvom. Príležitosť pre otvorené ofenzívne vystúpenie voči Československu nastala až v druhej polovici roku 1938, keď sa v súlade s Mníchovskou dohodou mali vyriešiť aj národnostné problémy maďarskej menšiny v Československu a tu nastal priestor vhodný pre otvorené maďarské územné požiadavky.

„Revizionizmus bol koncom tridsiatych rokov minulého storočia ústrednou témou aj britsko-maďarských vzťahov. Veľká Británia v tomto období nikdy neuvažovala o podpore maďarských územných požiadaviek. Keď si Maďarsko v auguste 1938 uvedomilo, že sudetský problém sa bude zrejme riešiť prostredníctvom plebiscitu alebo odstúpením sudetských okresov Nemecku, začalo svoje požiadavky predstavovať ako žiadosť pre obdobné zaobchádzanie s maďarskou menšinou v Československu. Predtým český problém nemal v britských očiach žiadny maďarský rozmer.“[12] Pre republiku však problémom neboli iba maďarské územné požiadavky, ale aj politické otrasy v Československu. Ešte pred vyhlásením Slovenskej autonómie totiž slovenský politický predstavitelia odmietali, aby rokovania s Maďarskom viedli zástupcovia z Prahy. Na stránkach denníka Slovák argumentovali, že „Praha nemá práva vyjednávať o odstúpení slovenského územia... Osud nášho slovenského národa a slovenského územia do rúk tohto parlamentu zložiť nehodláme.“[13] Rokovania s Maďarskom, ktoré boli naplánované na začiatok októbra, boli kvôli vnútroštátnym otrasom v Československu (Žilinská dohoda, demisia prezidenta republiky) dohodnuté na 09. 10. 1938. Keďže už existovala slovenská autonómna vláda, vláda Československej republiky rozhodla, že rokovaní sa za Československo zúčastnia iba slovenskí a rusínski politickí predstavitelia.

Rokovania prebiehali v Komárne, „vláda určila za predsedu delegácie – J. Tisu, predsedu slovenskej autonómnej vlády a za ďalších členov delegácie: F. Ďurčanského, generála R. Viesta, za ministerstvo zahraničných vecí I. Krnu a I. Parkányi zastupoval Podkarpatskú Rus.“[14] Rokovania prebiehali od 09. 10. do 13. 10. 1938. Mohli by sme skonštatovať, že slovenská delegácia bola v značnej nevýhode, keďže žiadny z jej členov sa v minulosti nezúčastnil podobných rokovaní v kombinácii s tým, že za maďarskú stranu boli vyslaní skúsení politici a diplomati. Vzhľadom na krátkosť času k prípravám na rokovania sa slovenskí zástupcovia dostavili do Komárna bez ucelenej koncepcie v záujme Československa. Naopak, maďarskí zástupcovia prišli s ucelenou koncepciou riešenia menšinového problému na Slovensku samozrejme s ultimatívnym postojom, ktorý bol pre Československo neprijateľný.

Hneď prvý deň rokovaní poukazoval na ústupky československej delegácie. „Československá delegácia v mene svojej vlády vyhlásila, že do 24 hodín, počítajúc od 9. októbra v noci, chce odovzdať maďarským úradom stanicu Nové Mesto pod Šiatrom a do 36 hodín mesto Ipeľské Šahy. Československá delegácia však žiadala súhlas maďarskej delegácie s ponechaním práva tranzitu v spomínanej stanici na vojenský materiál.“[15] Vláda predložila niekoľko návrhov na riešenie problému maďarského etnika na Slovensku, ako napríklad autonómia pre maďarskú menšinu alebo odstúpenie Žitného ostrova, či výmena obyvateľstva. Vzhľadom k územnej zaujatosti maďarského kráľovstva boli však tieto návrhy odmietnuté. Problém konfrontácie slovenskej neskúsenej a maďarskej skúsenej delegácie však tkvel v tom, že čím väčšie ústupky prichádzali z československej strany, tým väčšie požiadavky prichádzali zo strany maďarskej a tým boli rokovania odsúdené na neúspech. Pokiaľ ide o zahraničné záujmy bývalých spojencov na rokovaniach v Komárne, spomenieme Veľkú Britániu ktorá zastávala postoj, že ak bol „problém odsunutý na vedľajšiu koľaj na československo-maďarské rokovania je tým pre Britániu vyriešený.“[16] Britské, ale aj francúzske záujmy na Československej republike sa teda dostali do postavenia akéhosi nemého pozorovateľa bez vôle zasahovať.

Rokovania sa skončili 13. 10. 1938 vo chvíli, keď ich maďarská delegácia prerušila s argumentom, že postoj slovenskej delegácie nemôže viesť k vzájomnej dohode. Československá delegácia bola zároveň obvinená, že odmieta naplniť dodatky mníchovskej dohody, ktoré vláde udeľovali povinnosť vyriešiť národnostnú otázku do troch mesiacov od konania konferencie. „Maďarská vláda vo svojej propagande stavala veci tak, akoby došlo k prerušeniu rokovaní v dôsledku postoja československej delegácie.“[17] 18. októbra vo vyhlásení ministerského predsedu Maďarska Imredyho sa píše, že prirodzeným krokom Maďarska je obrátiť sa na spriatelené veľmoci vo veci naplnenia mníchovskej dohody. Československá vláda sa snažila počas októbra dohodnúť sa s Maďarskom diplomatickou cestou, avšak na všetky nóty zaslané do Budapešti boli obratom odoslané protinávrhy neprijateľné pre republiku. Po týchto udalostiach bolo dohodnuté, že spor sa posunie v súlade s dodatkom mníchovskej dohody na arbitrážne konanie. Arbitráž bola zvolaná na 02. 11. 1938 do Viedne na zámok Belveder. Francúzsko a Veľká Británia sa však vzdali nároku na zasahovanie. „Skutočnosť, že rozhodnutie sporu bolo nakoniec zverené iba dvom zo štyroch signatárov mníchovskej dohody, demonštrovala fakt ich prevahy v tejto časti európskeho regiónu. Iniciatívu v celej záležitosti prevzal samozrejme Hitler.“[18]

28. októbra sa malo oslavovať dvadsiate výročie vzniku republiky, namiesto veľkolepých osláv však bola táto udalosť iba v tichosti pripomenutá. V skutočnosti už nebolo čo oslavovať. Republika v tej podobe ako vznikla už neexistovala a aj v nasledujúcich dňoch sa jej tvar mal meniť. Na Slovensku to zároveň boli oslavy vzniku štátu, s ktorým Slováci neboli stotožnení. „Zprvoti boli to oslavy väčšinou ľudové, neskôr polooficiálne a nakoniec oslavy vojenské, pri ktorých vyrukovala do ulíc celá armáda i so svojou výzbrojou.“28 Oslavy dvadsiateho výročia sa však už neniesli vo veľkolepom štýle, ak teda môžeme hovoriť o nejakých oslavách. Namiesto osláv sa o 4 dni neskôr konala arbitráž, ktorá veľmi invazívnym spôsobom opäť zmenila tvar republiky.

V súlade s dodatkom mníchovskej dohody sa 2. 11. 1938 konala vo Viedni arbitráž, ktorá mala definitívne vyriešiť problém maďarskej menšiny. Problém bol vyriešený rovnako ako v prípade nemeckej menšiny odstúpením územia v prospech Maďarského kráľovstva.

 

 

[1] MATES, Pavel. Mezi Mnichovem a Berlínem státoprávní problémy druhé republiky. Brno : Masarykova univerzita, 1992, s. 10.

[2] Mnichovská dohoda (29. 9. 1938). Dostupné na internete: <http://www.moderni-dejiny.cz/clanek/mnichovska-dohoda-29-9-1938/>

[3] HÁJEK, Jiří. Mnichov. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1958, s. 133.

[4] ARPÁŠ, Róbert. Autonómia: víťazstvo alebo prehra? Bratislava : Veda, 2011, s. 59.

[5] ARPÁŠ, Róbert. Autonómia: víťazstvo alebo prehra? Bratislava : Veda, 2011, s. 64.

[6] I naša trpezllivosť je na konci. In Slovák. 10. 09. 1938, roč. 20, č. 206, s. 1.

[7] ARPÁŠ, Róbert. Autonómia: víťazstvo alebo prehra? Bratislava : Veda, 2011, s. 150.

[8] Minister Černák u prezidenta republiky žiadal za 24 hodín vydať celú výkonnú moc na Slovensku Slovákom. In Slovák. 04. 10. 1938, roč. 20, č. 225, s. 1.

[9] Vyhlásenie. In Šariš. 08. 10. 1938, roč. 10, č. 39, s. 3.

[10] Vyhlásenie. In Šariš. 08. 10. 1938, roč. 10, č. 39, s. 3.

[11] DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž – „Mníchov pre Slovensko“. Bratislava : Korene, 1998, s. 7.

[12] BECKER, András. Britský pohľad na prvú viedenskú arbitráž. In Mitáč, Ján (eds). Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2011, s. 118.

[13] Protestujeme! In Slovák. 04. 10. 1938, roč. 20, č. 225, s. 1.

[14] Protestujeme! In Slovák. 04. 10. 1938, roč. 20, č. 225, s. 1.

[15] DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž (2. november 1938). Bratislava : SAP, 1993, s. 25.

[16] BECKER, András. Britský pohľad na prvú viedenskú arbitráž. In Mitáč, Ján (eds.). Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2011, s. 125.

[17] BECKER, András. Britský pohľad na prvú viedenskú arbitráž. In Mitáč, Ján (eds.). Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2011, s. 125.

[18] DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž (2. november 1938). Bratislava : SAP, 1993, s. 25.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Novinár Hanus: Keď som zistil, že som sa v kauze Cervanová mýlil, nemohol som spať

Niektoré katolícke médiá neinformovali o kauze Bezák, lebo sa rozhodli, že budú láskavé, aby neznepokojovali čitateľov, vraví MARTIN HANUS.

EKONOMIKA

Okolo Kiskovej kampane sa objavujú nové nejasnosti

Prezident obe časti svojej kampane platil cez firmu KTAG.

Komentár Zuzany Kepplovej

Hanus nepísal, aby sa Glváč lepšie cítil

Martin Hanus tvrdí, že Nitranov si v .týždni spoločne vymysleli.


Už ste čítali?